Ironman Podersdof 2010

..so šulim sme si nevšímajúc porekadlo "nikdy nevstupuj dvakrát do tej istej rieky" išli aj v roku 2010 po nové apokaliptické zážitky na Ironman Podersdorf. Kedže ja som musela čakať do 17. na kamošku Zuzku z Prahy a vedela som že na prezentáciu prídem asi neskoro, Šuli sa pochlapil a pokazil si auto aby mohol stresovať somnou a aj s jeho priateľkou Alenkou. Najskôr sme si dali tenkrát po prvé ťahanie auta lanom a ku podivu bez komplikácií sme ho dostali pred OD Avion, kde som v časovej tiesni za 7sekúnd naložila všetky Šuličatá a Šulíkovské veci do auta a pálili sme do Podersdorfu. Už od Bratislavy nas vítal dažď a prezentáciu sme nestihli o 20min napriek tomu, že Zuzku sme nechali napospas hladaniu vlaku do Pandorfu. Nebyť Marečka Nemčika asi by nás už ani neregistrovali, za čo mu ďakujeme a ja prisahám že 20eur mu raz vrátim:-) Po ceste z Pandorfu sme si pobalili sypačky a veci na pretek pred Sparom a šup naspät do Pod., kde už aj prestalo liať. Vďaka bohu sme noc prežili v stane z Tesca napriek opätovnému dažďu a Šuliovci skúsili svoju ohybnosť v kufry auta. Na štarte prestalo pršať ale bolo jasné že dážď bude celodenný proces. Vo vode som sa vďaka vlnám, vďaka otĺkaniu stresujúcich plavcov a aj vďaka zaroseným okuliarom (v neposlednom rade však vďaka tomu že jednoducho neviem plávat) zdržala az 22min a teda som začala zúrivo šliapat do pedálov. V prvom kole priemerka 36, vravim si, to by už konečne mohlo byt pod tych prekliatych 10:15, no koncom prvého kola sa stali dve katastrofy: Za prve nešťastnik Janči musel vzdať kôli neopravitelnému defektu a za druhé začalo brutálne fúkať. Napriek tomu, že som na baby na otocke vrešťala, nedovolte Jančimu vzdať, zrazu som sa v boji s veternými mlynmi ocitla úplne sama. Pol kola to este šlo, kedže bol bočák no posledných 15km mi v každom z 4roch kôl uberalo veľa síl a hlavne psychických, keď tachometer zrazu ukazuje 22km/hod a ja tlačim legpress zurivou silou až mi išlo kolenne väzy roztrhať.. Napriek všetkým zúfalstvám a nádavkám som sa dopracovala až k behu a prišla som na to, že ak dám pod 3:30 ešte by som sa mohla vtisnúť pod 10:30 a spraviť ženský rekord (samozrejme slovenský, nie anglický tam majú Wellingtonku:-) Kedže som mala koho obiehať, po biku som bola 6., sústredene som si držala tempo, no nakoniec z toho bolo 10:31 na čo som samozrejme prišla až v cieli (stlačit stopky bolo nad moje sily a štartovali sme pred 7:30 a nie presne takže moje hodinky rekord spravili ale nie ja:-) V cieli ma samozrejme odchytili z dopingovky lebo prečo by nevyžrebovali náhodne zase mňa a šup ho jesť, pivovat a oslavovať. Kedže sme Jančiho hodili do Blavy na odťah auta, išli sme so Zuzkou na Mišov bašábel do Čuňova ale do tanca mi s mojimi nohami veru nebolo. Na druhý deň mi radosť zo štrvtého miesta trochu pokazili usporiadatelia s bicyklom NIKITA, ktorým mi odčitali 150eury z výhry, no šport sa nema robit pre peniažky a ja som zase raz dospela aspoň k nejakému záveru týmto pretekom a síce že už by som sa raz a navždy mala prestať vyhovárať na počasie ako na dôvod mojich blbých časov:-) Šulik došiel k záveru že Podersdorf uz nikdy ale ja myslim že apolkalyps nikdy nie je dosť a rok sme tam možno zase:-) a možno už aj v hojnejšom počte TATistov..