alebo

pretek v krajine – nekrajine.

Už od malička snívam sen o tom, že sa dostanem na významný pretek, ktorý môže obyčajný smrteľník a športovec brať ako Majstrovstvá sveta alebo Olympiádu. Pretek, ktorý si človek nemôže zaplatiť a zúčastniť sa ho ale musí si ho vybojovať, kvalifikovať sa naň v ťažkej konkurencii, aby si ho vedel vážiť. Keďže v džude, vrcholovom športe, ktorému som sa od malička venoval, v ktorom som vyrástol a žil, sa mi to napriek všetkému môjmu úsiliu nepodarilo a s jeho aktívnou činnosťou som musel prestať, musel som nájsť nejaký iný cieľ v kategórii šport pre všetkých. Vždy som obdivoval triatlon, kôli jeho všestrannosti a estetickosti ale pretože som s ním začal dosť neskoro a keďže mám vyštudovanú telovýchovu, poznám zákonitosti športovej prípravy, svoje genetické a fyziologické predpoklady a nie som naivným, musel som si nájsť cieľ v niektorom jeho odvetví, kde sú oddelený špičkový triatlonisti od nás výkonnostných a zároveň eliminujem handicap z plávania a využijem svoju psychickú odolnosť a schopnosť znášať veľkú bolesť. Cieľ tažký ale zároveň dosiahnuteľný, aby ma dostatočne motivoval. Nie je nič horšie, ako keď niekto niečo robí bezcieľne. Mojim cieľom sa stala kvalifikácia na IRONMAN HAWAII.

Moja príprava začala pred štyrmi rokmi keď som si dal za cieľ absolvovať svojho prvého IRONMANA v Nitre. Potreboval som získať reálnu skúsenosť a na jej základe stanoviť prognózy do ďalšej činnosti. Bohužiaľ na konci prípravy som si vplyvom veľkého zaťaženia natiahol trieslo, takže som svojho prvého ironmana odpretekal zranený a pretek si vobec neužil. No na jeho konci som presne vedel, čo a ako ďalej. Po jeho absolvovaní som si dal rok pauzu a ešte sa chvíľu venoval rýchlostným disciplínam. Ozajstnú prípravu som začal pred dvomi rokmi, na začiatku ktorej som uprosil p.Mikoláša, aby ma zobral pod svoje krídla a urobili sme niečo s mojím tragickým plávaním. Ďalšia disciplína v ktorej som videl dosť veľký problém, bola cyklistika a priprava na 180km cyklistickú časovku. Ku podivu, vzhľadom k mojej postave, mojou najsilnejšou disciplínou bol a ostal vždy beh.

30.júl 2010 o 16:30hod vyrážame ja a moja priateľka z Martina, smer letisko Bratislava, odkiaľ letelíme do Anglicka na kvalifikačný pretek IRONMAN UK. Po hektickom balení a prípravách, nastáva moment, kedy som si vydýchol a už len vychutnávam pocity pri odchode. Vďaka Majovi Hatalovi som mal na letisku v BA gratis postarané o auto, odovzdali sme batožinu, v ktorej sa nachádzal do skrutky rozobratý bicykel, čo ma trosku znepokojovalo (kto ma pozná vie prečo) ale lepšie, ako by mi ho mali pri preprave zničiť. Batožina aj s kilovou nadváhou prešla a my sme sa presunuli s ruksakmi a kolesami v prepravnom vaku(nespomínam to náhodou) k checkinu. Po 300metrovej ceste letiskovým autobusom, nás priviezli k lietadlu, po schodíkoch, vošli do lietadla a usadili sa. Samozrejme každý kde chcel. Poprosil som letušku, aby mi moje krehké karbonové kolieska odložila do priestoru medzi kočíky a z ruksaku si vytiahol príručku anglická konverzácia a začal sa moj 2hodinový rýchlokurz angličtiny, s ktorým som potreboval prežiť 5dní. ,,My name is Borat. My english iz verrry goood.“ Spoločnosť, ktorou som letel, ma do poslednej chvíle prekvapovala svojou kreativitou. Ku podivu to neboli poliaci ale íri. Snažili sa nám za brutálne (samozrejme vysoké ceny) predať kopec nepotrebných vecí, počnúc občerstvením cez cigarety, karty do mobilov a čo ma teda fakt dorazilo aj losi škrábací. Celá cesta prebehla hladko a keď už som bol pripravený na plynulé speakovanie mohli sme pristáť na letisku v Liverpoole. S batožinou v ruke sme sadli do prvého taxi a taxikár bielej pleti nás odviezol do hotela, ktorý mi aj s letom pomohla vybrať kamoška z cestovky Peťa. Do ružova sme sa vyspinkali, naraňajkovali a nastal presun cez bermudskym trojuholníkom smer Manchester - Bolton – do nášho s Labkou booknutého hotela, kde sme mali stráviť ja a moja láska 4noci. Po zdĺhavej (vtedy sme to ěste nevedeli ale zbytočne komplikovanej) ceste, ktorú sme našli na nete s Peťou sme dorazili do Boltonu. S ťazkou batožinou v rukách sme našli prvý taxi a v naivnej predstave krátkeho presunu sme sa zverili do rúk najbližšej taxi spoločnosti v podobe spoločnosti Adam´s a indického taxikára. Po vyśe 20míľach jazdy a brutálnej pálke nás vysadil v Padington House hoteli. Na recepcii všetko OK, vyplatil som izbu a my mohli ísť konečne zvaliť svoje telá na izbu. Hneď medzi dverami sme dostali riadnu bombu medzi oči v podobe smradu na izbe. Druhá rana bola keď sme spustili notebook a na internete našli, že som zmeškal registráciu. Čo už, skúsime zajtra ale poďme sa pozrieť kde to vlastne je, na čo sme si museli znovu zobrať taxi, pretože sme boli ubytovaný od tohto miesta vďaka google mape11míľ (čo nás stálo ďalšiu brutálnu pálku, ktorú z nás vytiahol ďalší indický vydierač) a zajtra sa zaregistrujem a odovzdám veci. Vtom sa vybil notebook. Pohoda veď máme kábel. Vtedy sme zistili, že všetky naše nabíjačky sú nám na... V hoteli nám požičali redukciu ale notebook sa do nej zapojiť nedal. Po ťažkom dni sme sa konečne ľahli do postelí a zaspali. Ráno pred raňajkami som rýchlo povybaľoval a postŕhal karton z bicykla. Po raňajkách nastalo jeho neľahké skladanie, ktoré som si skomplikoval tým, že pri rozoberaní som zhodil aj prešmykač, ktorý mi horko ťažko Buxo(a to je teda iný borec) nastavil na moj rotor Q ring 54/42. po niekoľkých hodinách beznádeje sa to konečne podarilo(aj napriek mojim zručnostiam). Pobalil som všetko, čo som potreboval odovzdať a myslel pri tom na to, že nesmiem nič zabudnúť lebo ináč som v ... a budem musieť odpretekať bez toho. Treba uznať, že anglický soudruzi vyšli pretekárom a divákom naozaj v ústrety a zorganizovali bez auta smrteľníkovi nedostupný pretek. Miesto kde sa plávalo a začínal bajk, bolo vzdialené od miesta kde sa bajk končil a začínal beh asi 15míľ(krát1,6km) a cieľ bol vzdialený od cyklistického depa 8míľ. S bicyklom v ruke a vecami v ruksaku sme sa vydali za pomoci taxi na miesto registracie, čo nám zase vykonalo škrt v rozpočte. Po oficialitkách a nahádzaní vecí do igelitových vriec som išiel odovzdať bajk do depa aj s vecami na cyklistiku. Vďaka výhodnému číslu, sa moje veci a bajk vždy hľadali ľahko(aspoň niečo). Ale bolo treba ešte odniesť veci na beh. Ďalší taxi ani bohovi. Po dlhých úvahách a rozhodovaniach nás postretlo štastie v podobe pretekára, ktorý sa nás opýtal na adresu bežeckého depa. Nastal recipročný obchod. My sme mu dali adresu a on nás tam so sebou zobral. Uuuf , bola to poriadna štreka. Odtiaľ už sme sa vrátili do hotela atobusom s dvomi prestupmi. Po návrate sme si dali dobrú večeru, nastavili budík(vďaka ubytovaniu) na 3:30 a išli buvať.

Ku podivu som spal veľmi dobre a zobudil sa vyspatý a oddýchnutý. Umyli sme sa, napapali a zverili sa do rúk ďalšieho indického taxikára, ktorý nám naúčtoval nočnú tarifu a odviezol nás na štart. Do depa som sa presúval v zástupe prdiacich pretekárov, čo veľmi bavilo moju priateľku. Odovzdal som veci na prezlečenie po závode a navliekol sa do neoprenu. Treba dodať, že v to ráno bola fakt dosť koska. 15minút pred štartom sa vydal 1360členný zástup pretekárov za doprovodu kamier k jazeru na čele ktorého ani neviem ako som sa ocitol ja. To som hneď využil, nabehol pred kamery a kýval jak besný. Čas do štartu som využil na rozplávanie ale na moje kvality ho bolo až priveľa, takže po 5min rozplavby mi zostalo ešte 10min šľapať vodu a treba dodať, že voda bola fakt kosná.

Búúúm. A je to tu. Vďaka mojej prezieravosti a cieľu som bol na štarte v prvej línii a po 200m keď už cezo mňa prešli tí, čo mali, som si mohol v pohode bez otĺkania plávať svoje tempíčko a nemusel sa predierať zo zadných línií. Orientácia na vode bola trochu zložitá lebo boli malé bóje, ktoré boli od seba dosť vzdialené. Po prvom kole z dvoch sa prejavil nedostatok pohody pred závodom a na mňa prišla veľká potreba. Vyderžaj pionier. Vyderžal a liezol z vody po 1:06:10, hovorím si super, časové prognózy vychádzajú, škoda že musím ísť... 1:10dačo už som sedel na bajku a ťahal svoje tempíčko. Hovorím si, pokoj hlavne neprepáliť bajk je dlhý a ťažký, s nikým sa nenaháňať. A tu hľa prvá zrada. Nejde tacháč. Do čerta už zase. Veď včera išiel. No čo, zvládnem aj bez neho. Aspoň, že snímač kadencie mi išiel tak vďaka nemu a pocitom som reguloval tempo. Išlo sa mi super, predbiehal pretekára za pretekárom a tak rýchlo mi ubiehala aj trať. Hľa prvá time-chip kontrola. Cyklisticklá trať bola fakt náročná ale išlo sa mi super(možno klam lebo mi nešiel tacháč a neviem tú biedu). Množstvo stúpaní, zjazdov, zákrut. Ku podivu vietor nefúkal tak ako som si myslel. U nás fučí horšie. Na konci druhého kola z troch som urobil osudovú chybu. Kôli úspore času(aspoň som si myslel) som si cikol bez zosadnutia z bicykla cez plavky. Chybaaaaa. Je to kyselina a tretie kolo som musel dosť často šľapať v stoji. Cyklistika končila výživným stúpaním do depa. V momente keď som zoskočil z bicykla na nohy, ucítil som strašnú bolesť. Zmrznuté chodidlá, prsty a brutálne stuhnuté stehná neschopné vykonávať optimálny bežecký krok a ohnúť sa v kolennom kĺbe. Natiahol som ponožky, tenisky, zasypal chémiu pripol pás s ďalšou chémiou a vydal sa na beh. Ale ..., stop, potreba. Takže beh až pak. Maratónik začínal brutálnym lesným okruhom, ktorý je ťažko opísať ale napriek mojmu dobrému behu ma v ňom neskutočnou rýchlosťou obehli dve ženy z toho jedna fakt nechutne a pritom postavou bola poriadny cvalík. Aj napriek nepriaznivému času riadil som sa Labkinou radou, ísť naplno až dokonca lebo nikdy nevieš, čo sa môže stať. Po chvíli mi povolili nohy a mohol som začať stupňovať beh, dostal som sa ku otočke, ktorá bola kruto umiestnená pred cieľom a musel sa vracať. Vtedy som sa zhrozil. Pre boha, ten lesný okruh už nieeee a zviedol vnútorný monológ. Nie, to nie, to už by bolo moc dlhé a aj keď som si to logicky z časových prepočtov odôvodnil do poslednej chvíle som sa bál, že to budem musieť bežať ešte raz. Postupne som vystupňovával tempo a predbiehal koho bolo možné. Uf, vydýchol som si, tu je druhá otočka, aleluja, už nemusím na lesný okruh a vtedy som zapol forsáž a smer cieľ. Už som si to len a len užíval a ešte sa snažil stlačiť čas, nech nie je na začiatku 11h. Ešte v cieľovom koridore ťapkajdy s divákmi, dokonca sa mi tam zjavil aj Slovák so šálom v ruke, za zábranou som zbadal priteľku a speaker ma vítal v cieli v mojom rodnom jazyku : ,,zdravím Ťa Ján Šulek, you are an Ironman“. Finišerska medaila na krku, kšiltovka na hlavu, tričko do ruky a foto. Potom som sa pobral z cieľovej zóny prezliecť, pár slov cez zábrany s priateľkou a dohoda kde sa o chvíľu stretneme. Zobral som veci a kedže sprchy nemali, pobral som sa na WC umyť mokrým uterákom. Medzi tým som zapol mobil a prišla prvá sms. Labka! : ,,Janík, všetci gratulujeme, ťažký bajk podľa časov, s tým sa veľa nedalo a bežal si super, si 17. v age-grope. Vtedy sa ma zmocnil smútok a všetko mi došlo. Ukľudnilo ma jediné, že som išiel naplno bez rezervy, čas mohol byť nanajvýš 5-10min lepší keby... ale na postup by to aj tak nestačilo. Jednoducho, tento rok som na postup nemal a na prvých troch som mal obrovskú stratu. Zhodnotenie? Rozhodne to neberiem ako neúspech lebo som urobil všetko, čo bolo v mojich silách a beriem to ako výzvu a ponaučenie, že ak sa chcem nebudúce kvalifikácie zúčastniť, musím byť pripravený oveľa oveľa lepšie.

Po umytí a prezlečení som vyšiel von kde ma už čakala priateľka. Porozprávali sme naše prvé dojmy, opísala mi akou náhodou sa stretla so slovákmi, čo tam tiež boli a vďaka ktorým mohla vidieť pretek pretože ju so sebou brali autom. Ešte raz sme sa im poďakovali a už po niekoľký krát sme sa zverili do rúk ďalšieho indického vydierača, ktorý z nás tento raz stiahol fakt aj kožu. Po návrate na hotel som sa poriadne vysprchoval a v duchu regenerácie vypil regener od nutredu(ten som neskor zalial v hotelovom bare dvomi pivami). Po prebdenej a ubolenej noci tu bol biely deň a ja taaak strasne hladný. Pozriem na hodinky. Aaaaaa. Iba 6. raňajky až o 8. zjedol som všetky keksy, čo som mal a začal rozoberať bajk, aby som sa nenudil. Po raňajkách sme sa vybrali, chvala bohu už len busom do mesta, nakúpiť nejaké prezenty. To sme na poludnie preložili brutálne nezdravým mastným burgerom s hranolkami, silným 6volovým pivom v útulnej krčmičke medzi miestnymi zúfalcami a horsa znova nakupovať. Na hotel sme sa vrátili úplne ukoňovaný vo večerných hodinách a deň završili nezdravou večerou, riadne zaliatou pivom. Spinkalo sa veru ťažko. Na druhý deň už len naňajky, pobaliť a domov. Počas návštevy mesta sme zistili, že do Liverpoolu sa dostaneme aj priamym spojom a dokonca až na letisko. A tak sa aj stalo. Za pár šupiek sme o 14tej stepovali na letisku a snažli sa odovzdať batožinu. A tu začína story by RAYNAIR. Hľa kilečko nadváha na batožine a 20 libeir. Predýchali sme. Napapali sme sa, obed dobre zapili, obehli butiky a postavili sa k našej odletovej bráne. Tam už čakala hŕstka rómskych spoluobčanov, ktorý sa vracali aj s taškami plnými úlovkov naspäť do rodnej vlasti, ešte pred nimi pani z kuchtou v krabici za 7libier a za týmito všetkými ja s kolesami vo vaku v ruke, moja priateľka a asi 200 ďalších cestujúcich. Až už sa to začalo. Prvá bola na rade pani s kuchtou. To nemože zobrať alebo 35libier. Povedala : ,,Pre boha veď kuchta stála 7 a ja mám zaplatiť 35 za prepravu. To ju tu radšej rozdupem“. To ani nejdem opisovať, čo za šou bola s rómami. A tu hľa na rade ja. Vysvetlil som im, čo a ako s kolesami, kde ich majú dať. Ani bohovi, 35libier inač neletím. Alebo ich tam mám nechať. Vysvetlil som to tej jebline ešte raz a že pred pár dňami to tak išlo. Ani bohovi, 35libier. V tom okolo mňa prešli dva kočíky tak vysvetľujem ešte raz, že majú dať kolesá medzi kočíky. Ani bohovi. Mal som v peženke 10 libier a priateľka rýchlo bežala vytiahnuť peniaze. Nevedno prečo dalo jej len 20libier. Baby povedali : ,,30 málo, 35!“ otočil som sa smerom k ľuďom a poprosil požičať 5libier. Neverili by ste, asi 10-20 ľudí mi nenávratne ponúkalo 5libier. Hodili sme im to do tváre s dodatkom nech si to zožerú a na ich tvárach sa zjavil úsmev a výzva, že teraz  sa už môžeme 500m chôdzou presunúť k schodom do lietadla. A v lietadle zasa biznis. Jedlo, cigy, karty, losi šrábací. A my s mojou láskou sme si povedali : zvládli sme to.“

The end