ME IRONMAN 70.3 Wiesbaden alebo príbeh vražedného gunára

Minulý víkend sme sa ako iste všetci viete (lebo som stresovala a vsetkým vyvolávala ako mam trénovat, čo mám jesť kedy kakat a pod.) vybrali do Wiesbadenu na ME v Ironamane 70.3, teda v polke.Môj cieľ bol jediný a to získať slot na MS na Floridu. Spolu s Mirčim, kamáratom Mišom Pisným a jeho manželkou sme vyrazili už v piatok o 22.aby sme po kvalitnej autovej noci dorazili do Wiesbadenu pri Frankfurte. Stany cirkusu Ironman boli ako vždy neprehliadnuteľné v strede mesta, takže ani predsedova navigácia nebola potrebná. Po mojom prihlásení sme kukli expo kde sme zase raz viac slintali ako vyťahovali peňaženky ,ale nakoniec sme urobili brutálnu tržbu keď som si kupila kraťasy (som si zabudla a svietilo slnko), Mirko kúpil fľase (lebo ich nema dost so vsetkych ironov kam chodí jeho slečna) a Mišulo udrel prave frankfurtské párečky. Premiestnili sme sa ku mŕtvemu ramenu Rinu, kde bolo depo 2, odovzdala som bike (velké množstvo pomocnikov a´la Hawai, lebo vraj minulý rok dochádzalo k záškodníckym činom pretekárov, ktorý sa na poctive víťazstvo necítili). Po parádnom obede pri Ríne kde nás zaskočil turecko vyzerajúci turek otázkou či som z Dánska lebo on je, sme polihovali pri vode a prvý krát zazreli mega giga gunara, na ktorom sme sa smiali, ze posilňuje aby mal najlepšie kačky a vraždí súperov (aj tých ľudských). Voda bola nečakane čistá a teplá tak sme s Mirom učinili moje rozplávanie ktoré prevažne vyzeralo ako srdcervúce výskanie a vyliezanie na Mirov chrbát lebo riasy boli úplne všade a úplne veľa. Po nákupoch a Mirovom prvom kebabe sme obelhali pána čo odklaňal dopravu, že ideme do reštiky a prebili sme sa až ku štartu kde sme na drzovku postavili stan lebo aj jeden chalan postavil stan (lebo bol organizátor a dával pozor na zátarasy:-). Ráno som sa zobudila na budík napriek tomu že som ako vždy stresovala a nemohla spať a začalo brutálne pršať, čo prestalo až tesne pred štartom. Štart bol od 8.00 v desaťminútových vlnách, ja som štartovala 8.10 so všetkými babami (bolo nás zo 300) a aj vďaka štartu sto metrov od brehu a šliapaniu vody, nebola velká dámska otlkačka. Mišulo sa vyzbrojil na povzbudzovanie tlakovou trúbou, ktorou prehlušil aj štartový výstrel. Gunára som nevidela, riasy boli vsade. Plávalo sa mi dobre a keď som videla výsledny čas 29 min som pochopila prečo sa mi plávalo dobre (lebo pomaly). Už počas plávania začalo opäť liať, zhrabla som bike a vyrazila na kopcovitú trať jedného 90km kola povzbudená Mišovou trúbou. Prevyšenie bolo 1500m a napriek tomu že som očakávala 4kopce a 4zjazdy som videla a hlavne pocitila milión kopcov a milión zjazdov. Kedže som vyplávala 125 a skončila 19 celkovo (vyplávala 25 a po biku bola 5 v kategórii), bicyklovala som zverskú hranu, do kopca bolo fajn aj napriek dažďu, zjazd bol mrznúcim utrpenim. V zákrutách boli všade štosy sena no aj tak som to radšej nepušťala (nad 70:-), čo sa nedalo povedať o niektorých kamikadze babách vo veku mojej maminy, ktore sa ani neobťažovali položiť ruky na brzdy. Nemčúri boli všade v uliciach aj v kopcoch, napriek dažďu povzbudzovali (oceňujem najmä team dohrncovmlatičov) a zvonili na kostoloch. Na bicykli som nepotrebovala jedinú fľašu (a to som mala len 10dc vody) no pohltala som 6 gélov. Na beh ma asi osvietlilo si dať ponožky lebo sme bežali prevažne po blate, štrku a veľmi špinavej ceste mestského parku. Veľmi sa mi páčila občestvovačka, kde kto sa ponáhľal prebehol cez zónu voda, iont, gel alebo kto sa neponáhľal odbočil cez jedľové stánky.. Cikať mi chvalabohu nebolo treba, sústredila som sa len na gel každé kolo a nestrácať tempo čo sa mi v treťom zo štyroch kôl veľmi nedarilo. Okolo ciela bolo asi 1500m pokrytych divákmi kde sa bežalo fajn, no mierne stúpanie a klesanie v parku ma šlo umučiť. Do posle kola som konečne zazrela moju partu a za hlasného trúbenia som vystupňovala svoje usilie tak že som po prvý krát bežala vzdychajúc ako náš kamarat z duatlonov Mr.Benda. Vpalila som do cieľa a celá mokrá som sa prebila rovno na informacie aby som konečne zistila kolká som (medzi 3000pretekármi sa to ozaj nedalo spoznat). Nastalo mierne zrútenie z tretieho miesta, lebo slot brali dve, podčiarknute ešte faktom že bolo okolo stotisic ludi a my sme sa nedohodli kde sa stretneme. Vďaka mojej prezieravosti som po polhodke hladania a mrznutia objavila svoj team v bufete pri parečkoch. Po oslavnej kebabovej večeri sme sa vratili na zaverecný ceremoniál do krásnej haly, za aku by sa nemusela hanbit ani narodná opera. Moj cieľ bol jediny, zistit ktoré dve dievčiny ma šupli a či chcú isť na Floridu. Kedže v štartovke mali pri mene uvedené že pretekajú za Floridu nedávala som si veľkú nádej, o to viac ma prekvapila víťazka Nina Kuhnova (som vravela že ona vyhrá a ešte si aj zlepšila čas o 10 min v porovnaní s min.rokom) tým že na Floridu nejde lebo je dobrá v kopcoch a tam je rovina a ona nejde niekam, kde nevyhrá. Velmi som ju nepresviedčala a tešila sa zo slotu. Nepochopila som jedine prečo bola Nina v age group ked bola celkovo 7. a prachy bralo 10 profičiek (aj ked trofeje nam dali krásne), no zrejme sa v Nemecku nerobi šport pre peniaze ako v našom ost bloku. Po zaplateni slotu (čakalo viacej báb ale ja som vystrelila s penaženkou ako raketa) som bola pripravená oslavovať splnenie môjho predsavzatia, ktore malo skôr charakter sna ako pravdepodobnosti. Na záver musím pochváliť organizáciu, 70.3 je rovnaký zážitok ako Ironman, za cenu o dosť menšej bolesti. Jediným a velmi nešťastným momentom bolo že sme prišli o jedného pretekára, ktorý sa z vody po 30 min oživovani z neoprénu prezliekol rovno do fraku. Z takýchto vecí sa nedá robiť sranda, ale podľa seba viem, ze radšej vo vode (aj ked neznášam plávanie) ako v aute (aj ked pan mal 50-55rokov a zrejme šlo o srdcovú nevoľnosť, t.j. nehladajme za tým gunára). Ešte pred vyhlasovaním sme si uctili pamiatku, no život ide ďalej. Ten môj ide na Floridu a som strašne štastná, že sa to podarilo opäť na prvý krát a z ME a nie nejakého čínskeho neobsadeného polironu. Ďakujem všetkým palcodržačom. Howk. :-)