Nečakaná a neplanovaná účasť na MMD v máji mi obrátila život hore nohami (v dobrom slova zmysle). Prišiel jeden pretek za druhým a myslím, že "nováčikovská" triatlonová sezóna dopadla na výbornú. Zlatým klincom sezóny bol triatlon v francúzskej dedinke Saint Jean de Luz (asi 10km od hraníc so Španielskom). Podujatie sa konalo 11.9., teda na sviatok všetkých afgánskych teroristov, teda v deň kedy som sa pred pár rokmi narodil. Doobeda sa konal šprint triatlon, kde bolo cez 500 štartujúcich. O 12:30 som sa s cca 400 ďalšími vydal na dlhšiu verziu v objemoch: 2,5km, 80km a 20km. Aj napriek tomu že sa pretek konal pri Atlantiku a neďaleko Pyrenejí, počasie bolo gíčové, slnko pieklo až priveľa (beh bol podobný ako na pólke v Bátovciach). Pre mňa ako maximálneho nováčika to bol nesmierny zážitok. Štartovať na pláži, kde vás povzbudzujú stovky divákov, a vedľa vás stojí 400 nedočkavých sardiniek, to je zážitok na celý život. Po odštartovaní to bol boj o život, každý utekal ako mohol, aby získal dobrú pozíciu vo vode, a čo najľahšie zvládol prvú bóju. Maťo (moj starší brat, ktorému vďačím za všetko) sa jasne vyjadril: "Nech sa deje čo sa deje, do vody pôjdem, prvý". Tak aj bolo. Rozbehol sa raketovým tempom a do vody vošiel ako prvý (čím sa vyhol tlačenici, kopancom ap). Po asi 300m som sa dopracoval do pozície, kde som už mal kľud, sem tam som niekoho obehol, plávalo sa mi parádne. Výbeh na breh som bral na vydýchanie, predsalen ešte ostávalo vyše 1200m v druhom kole. Z vody som vyšiel na 62 mieste, čas niečo pod 46 minút. Zhodil som okulaiare, čiapku, a začal vnímať tie stovky divákov... proste nádhera. Beh z mora do depa bol asi 200m cez uličky dedinky, paráda. Depo fajn, sadol som na bike čo mi požičal Maťov šéf z roboty (za čo mu nesmierne ďakujem). Začal som si šľapať, a po 5km registrujem na boku cesty nejaký úraz. Uff, zamrazilo ma. O to viac, keď som zistil že na zemi sedí Maťo a Pablo (jeho šéf a kolega v triatlone). Vravím si, asi majú defekt, veď to opravia a raz dva ma dobehnú. Obrátil som hlavu a Pablo mi ukazoval neh pokračujem. Až v cieli som sa s nimi stretol a dozvedel som sa, že Maťo mal nepríjemný pád, bol chvíľu v bezvedomí, a previezli ho do nemocnice. Naštastie okrem solídnych rán a odrenín je v poriadku. A tak som si šľapal na to bicykli, s tým, že idem na poriadnom stroji, že mám najazdené aj dobré kopce z Oravy, že to na biku nebude až také utrpenie. Šlo sa mi parádne, užíval som si nádherný vidiek, úzke kľukaté cestičky a veľa veľa kopcovitého terénu. Vedel som že tu v Baskitsku (Euskadi alebo v španielčine País Vasco) sú výborní cyklisti, ale proste to sa nedalo, šli ako zvery, proste robocopy alebo terminantory na bicykloch. Neskutočné zvery. Obehlo ma dokopy na tých 80km asi 60 ľudí. Cítil som sa ako že je idem rýchlosťou a ťažkosťou Trabanta a oni ľahkosťou a šarmom ako na Bentley. Bike som odjazdil, obul tenisky a s obavami sa vydal na dvadsiatku, ktorá bola situovaná okolo rieky, kde boli aj diváci a príjmne sa bežalo. Keďže nabehané mám tento rok menej ako málo, cieľom bolo nezastaviť a nevzdať. Zistil som jedno, že piť treba v krčme a nie na preteku:) Preliaty kadejakými jonťákmi a vodami som sa motkal a motkal, obiehali ma najroznejšie vekové kategórie, rôzne typy postáv. Ono keď vás obieha chlap či má asi 50 rokov, váži možno 100kg a beží v teniskách na halový futbal, nepridá vám to na nálade. Hlboko sa klaniam pred všetkými, proste tam športuje asi každý jeden... No a o úrovni cyklistiky ani nehovorím, sú to šialenci. V depe som si pripadal ako na nejakom autosalóne... neviem či by som tam našiel bike lacnejší ako 2000 eur. Tak som si bežal tú moju nekonečnú 20cku, pil som ako ťava, z čoho mi bolo treba ísť za nejaký kríček alebo hľadať toi toi, ale vydržal som. O tom že ma pichalo v boku a ťažko sa mi dýchalo ani nehovrím. Kukám na tabuľu, píšu že ešte 3km. Tak som sa naštval, a rozbalil som to. Zrazu zo mňa všetko opadlo, nieviem čo ma osvietilo, ale bežal som v úplnej eufórii, a obiehal jedného bežca za druhým. Obehol som ich asi 20. Neviem kde sa to vo mne vzalo, proste bolo to úžasné. Do ciela som došiel na 91 mieste, celkovo nás došlo do ciela 374, štartovalo nás asi 400, niekoľko ľudí to nedokončilo. Čas 5:05 či tak nejak. Plávanie ma teší, bicykel som mohl veru viacej rozbaliť, no a beh, tak tam je vidno že málo behám. Vari s tým cez zimu niečo urobím. Týždeň pred triatlonom (4.9.) sa mi pošťastilo stáť na Mont Blancu, vďaka čomu som skoro 2 týždne nič nerobil, tak som vôbec rád že som tento triatlonikdokončil vrámci svojich možností. Asi mi tam na kopci omrzol palec na nohe, lebo je taký čudný a jedným časom bol poriadne čierny... ale už je to hádam oki. |